Kniha života! 

Každý z nás si z času na čas sadne a začne premýšľať o tom aký je život. Aký má zmysel, či sa oplatí žiť, trápiť, odriekať to „chutné, ale zakázané“. Každý z nás kto chce niečo dosiahnuť, no musí mať vytýčený cieľ, cieľ v ktorom sú mnohé prekážky. Stojí tento cieľ za tú veľkú obetu, ktorú treba vynaložiť? Ja osobne si myslím, že stojí. Jeden krásny deň som sa zobudila. Bol to deň, presne ten deň „D“ ako každý iný pre mňa. Veď som sa zobudila, nič nie je krajšie čo sa mi ráno môže stať. Prichystala som si kávu a začala premýšľať ako ma bolí brucho z pohovoru, ktorý ma čaká. Tu by som trošku odbočila od témy, mala som stres ako každý iný v taký významný deň. Som presne ten typ, čo má stres a vtedy nevie povedať ani svoje meno, nikdy ma netrápi, že vytvorím situáciu v ktorej sa strápnim, trápi ma to, že nikdy neukážem kto v skutočnosti som.

 Pila som kávu a zrazu niekto zaklopal na dvere. Bol to dedko, potreboval mlieko. Spýtal sa ma, kam idem taká pekná. Odpovedala som, že idem na pohovor. Usmial sa, poprial mi šťastie, mala som ešte čas, aj on ho mal. Dedko bol v mladosti vysoký, švárny šuhaj, ženy ho zbožňovali. Stále, keď si pozerám fotky potvrdím si, že to bola čistá pravda. Celý život pracoval na poli, jeho ruky pocítili silný dotyk pracnej roboty. Nikdy nebol v médiách, nikdy nebol v novinách, stále to bol „len ten“ jednoduchý muž, ktorý vždy každému pomohol. Začal mi rozprávať kde všade pracoval on. Tobôž, poznám to už naspamäť, ale počúvala som ho, ako keby som ho nikdy o tom nepočula rozprávať. Dorozprával, usmial sa, zaželal mi veľa šťastia a odišiel.

 Pomaly som kráčala na autobus. Bolo to zvláštne, ale necítila som už taký stres, ako ráno. Cesta autobusom je pre mňa stále únavná, najradšej mám vlaky, ale nemala som na výber. Keď som sadla do autobusu začala som premýšľať. A presne tu chcem ukázať na môj motivačný faktor, ktorý mi zmenil môj skromný život a jeho myslenie naň. Začala som premýšľať ako si lúdia nevážia starších ľudí, berú ich ako malé deti, pritom každý človek je encyklopédia, ktorá má svoj príbeh, v každej „stránke z „nás“ sa ukrýva bolesť, úsmev, slzy, žiaľ, radosť. Starého človeka mladý neprebehne chytrejším myslením nikdy, prešiel si svoju cestu a už len čaká ako ju s láskou dokončiť, premýšľa aký mohol mať život, premýšľa ako by to bolo inač...keby.... 

Môj dedko ma motivoval nielen k zmene myslenia celého sveta, ale na základe neho som si uvedomila, že musím začať žiť zdravšie a viacej sa starať o seba, chcieť viac dosiahnuť, nielen minimum! Jednoduchá logika jeho a mňa. On sa snaží niečo robiť, no po pár minútach to vzdá, vzdá to, nie žeby to nechcel, nevládze už. Nevládze si pohrabať záhradu, pozametať, posadiť kvety a tak by chcel. Ja si v tej chvíli uvedomím ako ja vládzem a koľkokrát sa mi nechce, nechce sa mi čo i len pozametať, nie, nie som chorá, ani stará, som lenivá. Ako by on chcel moju silu, ale už ju nemá. Ľudia sa stále niekam náhlia, vyhovárajú na nedostatok času, neuvedomujú si, že len oni sami to dokážu zmeniť. My mladí ho máme, nemajú ho starší lúdia, pretože každá činnosť, ktorú robia im trvá dlhšie a dlhšie. Oni majú právo sa vyhovárať na čas. My nie! Ja túto vetu vysvetlím na jednoduchej situácii s bryndzovými haluškami. Ľudia v minulosti sa tak natrápili, aby ich urobili a teraz je tak technológia ďaleko, že halušky sú hneď hotové. A skoro sa urobia „samé“. Čiže, kde máme čas, ktorý neustále tak hľadáme? Takých príkladov by som vedela viaceré použiť. 

Niekedy si musíme uvedomiť, že jedine čo na svete nedokáže ani Chuck Norris je zastaviť čo i len minutú z dňa. Efektívnosť je v našich rukách, ale aj náš čas. Ďalej mi dedko zmenil pohľad na tému láska. Teraz je rozvodovosť neskutočná, ja len zíram čo všetko stroskotá na základe veľkej lásky. Dedko je už 15 rokov sám .Žije sám bez babky. Babka zomrela na rakovinu. Nebol by deň, čo by ju dedko nespomenul. Ale on spomína v takom duchu, že sa stále pousmeje, niekedy mu vypadne aj slzička, ale tak o nej pekne rozpráva, ako keby sedela pri ňom a počula ho, ale nie, nesedí, ani mu neodovzdá spätnú väzbu, už nikdy. Presne to je láska, ktorú my už v 21 storočí nepoznáme, alebo nechceme poznať. Boli aj ťažké chvíle a prekonali to od svadby až po jej smrť. Desať rokov chodil čistiť hrob, aspoň raz do týždňa, rozprával jej čo prežil, modlil sa pri hrobe, teraz už nevládze, nezvládol by takú cestu, pritom nie je ďaleko cintorín, ale nevládze, no úsmev na tvári mu vykúzli stále ak o nej hovorí. Presne takú lásku chcem ja prežiť ako on, keď raz budem rozprávať mojím vnúčatám, chcem rozprávať presne ako on, s takým nadšením, aj, keď ju už pätnásť rokov nevidel. Stále ju má v srdci, stále len ju mal v srdci. 

V dnešnej dobe sa do sŕdc ľudí vojde toľko ľudí, až to je na zamyslenie ako nemáme určené priority, nevieme sa vyhnúť pokušeniu! Týmto mojím príbehom chcem poukázať na ľudí, ktorí sú starí, nevládni a braní ako deti. Omyl, sú to knihy s najväčším počtom strán, obsahom a zároveň najmúdrejším. Každý z nás hľadá nejaký ten zmysel života. Zmysel života spočíva v tom ako nájsť zmysel života, nepremárniť ho niečím čo neobľubujeme, ale čo milujeme, niečo prečo hneď ráno máme dôvod na úsmev. Presne to je zmysel života. Ak si myslíte, že som zabudla spomenúť ako dopadol na pohovor mýlite sa, nie nezabudla, dopadol kladne, tých ešte v živote budem mať, dedka už nie. Dedka mám už len jedného a je výnimočný po všetkých stránkach, samozrejme niekedy aj on má „svoje“ dni, ale kto ich nemá. Prešiel už toľkými situáciami, čo ja ešte ani zďaleka nie. 

Chcem poukázať, že starí ľudia sú naša motivácia ako žiť a na základe nich máme dôvod nepremárniť svoj život a v starobe nespomínať ako som mohol behať, keď som bol mladý, ako som si mohol nájsť nejakú aktivitu, ktorá by ma napĺňala, ako som mohol... Presne túto vetu „ako som mohol“ by sa v našom slovníku nemala vyskytovať. Tak choďte a vypočujte si starých ľudí, venujte im úsmev, venujte im svoj čas, z ich slov si môžete vydedukovať nový postoj k životu. Sú radi počúvaní a nie „lajkovaní“ na facebooku, ako som minule videla obrázok „ak máš rad svojho starkého, starkú tak lajkni obrázok“. Som bola sklamaná, nie nemala som nervy, mala som smútok v očiach. Život nie je o FB a počte „likov“ ,ale o počte objatí a úsmevov, ktoré im môžeme venovať. Mame čas, máme v živote veľa času, len ho musíme začať vnímať. Možno sa tento príbeh nikoho „nedotkne“, no mňa sa dotkol, mňa zmenil. 

A môžem povedať, že na základe dedka, ktorý je tu už 86 rokov som zmenila pohľad na situáciu, nikam sa neponáhľam, som menej lenivá, učí ma trpezlivosti, keď ho počúvam ako rozpráva, dal mi lásku, ukázal mi lásku s ktorou tak precízne hovorí o babke, ukázal mi život, jeho život, povedal mi jeho zmysel, jeho zmysel života, ktorý sa mňa „dotkol“ a tým môžem hrdo povedať, zmenila som svoj život, môj malý svet, moje myslenie a navždy mu budem za to vďačná. Dal mi vzácnosť, na základe jeho minulosti, mi ušetril a daroval prítomnosť. Starý človek má byť uctievaný ako kniha múdrosti od Boha, z ktorej sa mame učiť a zdokonaľovať.

Tvoji starí rodičia oslavujú výročie. Sú spolu krásnych  30rokov. Ktoré by si si si na oslavu vybrala? :-) 

autor: Iwelline