Stalo sa to len nedávno. Do príchodu autobusu mi ostával nejaký ten zvyšný čas. Dokonca, veľa času :-) Neviem ako u vás, ale ak čakám na autobus ja ako keby sa minúty menili na hodiny. Sadla som si do parku a sledovala ako šantí pani jeseň. Jej štetec kúzli naozaj excelentne. Sledovala som, ako opadáva lístie a akej kúzelnej farby je. Nádhera, pomyslela som si s nemým úžasom. Dokázala by som sa na jej tiché vystúpenie pozerať aj celé hodiny :-)
Neskôr som sledovala aj náhodných okoloidúcich. No myslím, že to slovo „sledovala „ je prisilné :-) Snáď viete ako to myslím. Je zaujímavé koľko ľudí prejde jednou trasou za celý deň. Každý iný a každý smeruje niekde inde. Niekto ani nepohne perou, iný sa zase usmieva (bez príčiny). Verím však, že on svoju príčinu v hlave má :-) Nikto však nevidí nikomu do duše. Niekto sa môže usmievať a druhým nepriať. Niekto je dobrý, ale nikomu neopätuje úsmev. Je to zvláštne čo všetko vytvorí prvý moment. A ako dokážeme na základe drahého oblečenia či mimiky tváre presne zistiť čo to je za človeka. Aspoň si to myslíme, ako sme ho odhadli. Pravda však môže byť úplne niekde inde.
Na lavičku si ku mne sadla staršia pani. Mohla mať asi tak 70. Ja ľudom vek nikdy neviem presne určiť. Začala sledovať tiež ako padá lístie zo stromu. Mala so sebou psa. Mám rada psov, ale nepohladkala som ho. Držala som si odstup.
Nejako sa začínam báť cudzích ľudí od kedy sa mi stala jedna nepríjemná príhoda (ale o tom niekedy inokedy). A tak som sa tvárila, že premýšľam a obdivujem jeseň. Neskôr sa ma začala vypytovať ako sa volám, odkiaľ som, kam smerujem. Keď sa opýtala otázku kam smerujem. Zamyslela som sa. Niekedy sama neviem kde v živote smerujem a čo vlastne chcem. Samozrejme, že som jej len skromne odvetila, že idem domov.
Sama od seba začala rozprávať o sebe. Keďže ja už nemám moju starú mamu, ani moju babku tak všetky babky považujem za moje babičky :-) Chýbajú mi moje dve pravé babičky. Mám veľkú úctu k starším ženám, zažili si naozaj toľko toho. Ich nohy prešli toľko km. Až keď je človek starší, uvedomí si, že ani veľmi drahá kabelka mu nezmení život k lepšiemu. Je to len chvíľková radosť, život je o niečom inom. Zase som odbehla od pointy môjho stretnutia :-) Rozprávali sme sa veľmi dlho, zrazu mi začal plynúť čas rýchlejšie. Bola som rada. Už som si nemyslela, že pani je jehovistka :-) Keby ste vedeli aké myšlienky ma nápadnú, keď sa mi niekto len tak prihovorí. Zrazu aj starenka s červeným kabátom a úprimnými očami je agent 007 :-)
Tetuška mi stihla vyrozprávať, že žije sama už 15 rokov. Deti pracujú v zahraničí. Pomyslela som si - "ako inak". Je jej to veľmi ľúto, ale ak chcú žiť dôstojne a trošku na „vyššej nohe“ tak musia brať život taký aký je. Ona nechce ísť žiť do zahraničia, pretože chce život pomaly a dôstojne dožiť tu na Slovensku a čerstvé kytice musí každý týždeň odovzdávať na spoločný hrob jej a jej manžela. Prišlo mi to ľúto, miestami pri rozhovovore mi vypadla slza. Zrazu som pozrela na hodinky. Došlo mi, že sa už musím ponáhľať na "môj autobus". Pokojne som ukončila konverzáciu a povedala som, že musím letieť na stanicu a už nemám veľa času . Ona sa len usmiala a povedala, že to "ona už nemá čas“. Nevedela som čo mám na to povedať. Popriala som pekný deň a odišla smerom na stanicu.
V autobuse som ešte dlho premýšľala nad "záhadnou tetuškou". Hlavne nad jej poslednou vetou. Má pravdu. My mladí máme veľa času. Starší ľudia ho už majú pomenej. Veď dnešná doba nám ponúka vysávače, ktoré vysávajú za nás. Dokážeme si kúpiť práčku, ktorá vyperie naše prádlo. Niekedy sa pralo celý deň v potoku v zimnej vode. Viete si to dnes predstaviť? Máme mikrovlnu, ktorá nám zohreje jedlo za pár sekúnd. Máme umývačky riadu, ktoré za nás umyje riad. Čaj máme spravený rýchlosťou svetla a už pri ňom klebetíme s kamarátkou, alebo kolegyňou. Vlakom sa premiestnime za niekoľko hodín niekde kde naši predkovia cestovali mesiace. A to už ani nepíšem o lietadle a jeho možnostiach pre nás.
My mladí máme v dnešnej dobe naozaj veľa času, len sa treba zamyslieť a nevyhovárať sa na uponáhľanú dobu. Treba si len čo najskôr usporiadať svoje životné priority. Najlepšie čo najskôr, kým sme mladí. A postupom času a vyššieho veku ich usporiadať čo najlepšie.
autor: Iwelline
Vyhrala som krásne 5 miesto a nominovaných z tejto kategórie bolo až 116 blogov. Veľké ĎAKUJEM !